Žalárnik si vypýtal svetlo, vbehol dnu a celý rozochvený padol pred Pavla a Sílasa… Potom ich zaviedol do domu, prestrel stôl a radoval sa s celým svojím domom, že uveril v Boha.

Sk 16,29–34

Strážca žalára v meste Filipy v údive počúval modlitby a spev Pavla a Sílasa. Keď ich priviedli do väzenia, videl ich opuchnuté, krvácajúce rany a sám im dal kladou spútať nohy. Očakával, že začnú žalostne vzdychať a zlorečiť, no miesto toho počul radostný spev. Zo spánku ho prebudilo zemetrasenie a záchvevy väzenských stien. Vyľakaný vyskočil a v úžase videl, že všetky väzenské dvere sú otvorené.

Vo svojom zúfalstve usúdil, že bude lepšie, ak zomrie vlastnou rukou, než aby mal byť potupne popravený. Vytiahol meč a hodlal sa zabiť. Zrazu začul Pavlove povzbudivé slová: „Neubližuj si, veď sme všetci tu.“

Strážca žalára pustil meč na zem, dal si doniesť svetlo a ponáhľal sa do vnútornej cely. Chcel vedieť, čo sú to za ľudia, ktorí mu jeho krutosť odplácajú láskavosťou. Keď prišiel k apoštolom, vrhol sa im k nohám a prosil ich o odpustenie. Zatúžil totiž dosiahnuť spokojnosť a radosť, akú v utrpení a mukách prejavili apoštolovia. V ich tvárach pozoroval nebeské svetlo. Pokorne žiadal apoštolov, aby mu ukázali cestu života. (SA 131.132; AA 214–218)

Všemohúci Bože, pomôž nám milovať aj zdanlivých nepriateľov a byť ochotní podeliť sa s nimi o Tvoju lásku.