Hospodin povedal: „Ani jeden neuvidí krajinu, ktorú som sľúbil pod prísahou ich otcom. No svojho služobníka Kaleba, pretože bol v ňom iný duch a bol mi bezvýhradne oddaný, uvediem do krajiny, do ktorej už vstúpil, a jeho potomstvo ju dostane do vlastníctva.“

4Moj 14,23.24

Pred začiatkom rozdeľovania krajiny vystúpil Kaleb so zvláštnou prosbou. Za dedičné vlastníctvo si žiadal Hebron.

Kaleb veril teraz tak neochvejne ako pred rokmi, keď uveril Božiemu zasľúbeniu, že Hospodin dá Kanaán svojmu ľudu. S vyvoleným ľudom musel znášať utrpenie dlhého putovania púšťou a s previnilcami prežívať sklamania a útrapy. No nesťažoval sa. Naopak, velebil Božie milosrdenstvo, že ho na púšti zachovalo pri živote, keď ostatní hynuli. Pri všetkých nebezpečenstvách, ťažkostiach a útrapách na spoločnej ceste púšťou, ako aj počas bojov pri vstupe do Kanaánu ho chránil sám Hospodin. Aj keď mal vyše osemdesiat, stále bol svieži a plný života. Nežiadal si územie už dobyté, ale kraj, ktorý vyzvedači pokladali za celkom nedobytný. S Božou pomocou si chcel vybojovať dedičstvo tam, kde sila obrov ochromila vieru Izraelcov. Tento údel si nežiadal z túžby po bohatstve či poctách. Odvážny bojovník chcel dať ľudu príklad, ako uctiť Boha, a izraelským kmeňom dodať odvahu k víťazstvu nad krajinou, ktorú ich otcovia pokladali za nedobytnú.

Káleb dostal dedičstvo, po ktorom štyridsať rokov túžil, a v dôvere, že Boh mu pomôže, „vyhnal odtiaľ troch synov Anákových“. (Joz 15,14) Každý dostal podľa svojej viery. (PP 381.382; PP 510–512)

Pane Ježišu, prosíme, pridaj nám viery, aby sme verili Tvojim zasľúbeniam.