Štvrtý muž, ktorý sa pridal k Jóbovým „priateľom“. Nakoniec sa zapojil do rozhovoru s Jóbom aj on.

Chcete vedieť viac? Prečítajte si: Jób 32–37

Keď traja Jóbovi „priatelia“ povedali všetko, čo mali na srdci, na scénu prichádza Elihu. Je oveľa mladší ako ostatní a chce byť skromný. To sa veľmi cenilo v spoločnosti, v ktorej sa rešpektoval vek a kde sa múdrosť považovala za doménu starších ľudí. Keď však začne hovoriť, jeho zdržanlivosť sa postupne vytráca. Je veľmi podráždený tým, čo povedali Jóbovi priatelia, ale aj argumentmi, ktoré uviedol Jób na svoju obranu. No aj on prichádza s podobnou teóriou. Utrpenie, ktoré Jób prežíva, považuje predovšetkým za Božie nápravné opatrenie. Chce Jóbovi pripomenúť, že „Boh koná vznešene vo svojej moci, kto je taký učiteľ ako on? Kto mu určuje cestu…?“ (Jób 36,22.23) Boh „koná veľké veci, ale my ich nepoznáme“. (Jób 37,5)

Jób nereaguje na to, čo Elihu pridáva k obvineniam Elifaza, Bildada a Cofara. A Elihu nevystupuje ani v Božej odpovedi na konci knihy. Zdá sa, že v Božích očiach nebol taký dôležitý, za akého sa sám považoval. V dnešnej dobe nám až tak nevadí, ak sa mladý človek zapojí do diskusie po tom, čo sa už vyjadrilo niekoľko účastníkov. Bez ohľadu na vek by sme si však mali dať pozor a nenaznačovať, že máme jediné správne riešenie zložitého problému. Žiaľ, v každodennom živote sa stretávame s mnohými ľuďmi, ktorí o sebe tvrdia, že sú skromní, ale v praxi dokazujú skôr opak. Je zarážajúce, koľko ľudí je vo svojej skromnosti neskromných, podobne ako Elihu!

Pane, pomôž mi, aby som bol skromný a nepredstieral, že mám rýchle riešenie problémov, ktoré boli pre iných príliš ťažké.