Ak niekto z vás má sto oviec a jednu z nich stratí, či nenechá tých deväťdesiatdeväť na púšti a nevydá sa za stratenou, kým ju nenájde?

Lukáš 15,4

Tento príbeh sa v tom čase v Izraeli často opakoval. V hornatej krajine sa ovca stratila ľahko. Stačilo, aby ju zaujal kúsok zelenej trávy mimo bezpečnej zóny. Keď sa skotúľala do rokliny, sama sa z nej nedostala. Ak ju pastier nezachránil, zahynula tam.

Tí, ktorí odmietajú Božiu pomoc, sú v podobnej situácii. Preto nebeský pastier z času na čas opustí ovce, ktoré sú v bezpečí ovčinca, a vydá sa hľadať tie, ktoré sa stratili.

Každý veriaci sa občas ocitne v situácii, keď má pocit, že na neho Boh zabudol. Dávid napísal: „Bože môj, volám vo dne — neodpovedáš. Volám v noci — neviem sa utíšiť.“ (Ž 22,3) Poznám ten pocit. Volal som k Bohu, ale odpoveďou bolo ticho.

Božie mlčanie môže mať mnoho príčin. Často neodpovedá, pretože vie, že som v bezpečí, hoci mne sa zdá, že práve teraz potrebujem „nadprirodzenú pomoc“. Možno by stačilo, keby som sa o tom, čo ma trápi, porozprával s jednou z deväťdesiatich ôsmich oviec, ktoré sú so mnou v bezpečí ovčinca.

Spoločenstvo ľudí hľadajúcich Boha je jedným z dôvodov existencie cirkvi. Spája ľudí, aby sa navzájom povzbudzovali a pomáhali si. Každý, kto využije túto možnosť, bude mať podobnú skúsenosť ako Dávid, ktorý povedal: „Hospodin počuje, keď volám k nemu.“ (Ž 4,4)

Ak budem mať niekedy pocit, že Ježišovo mlčanie je príliš dlhé, spomeniem si na pastiera, ktorý hľadá stratenú ovcu, a upokojím sa. Zajtra môžem byť stratenou ovcou ja.