Približovali sa k nemu všetci mýtnici a hriešnici, aby ho počúvali. Farizeji a zákonníci však reptali: „Tento prijíma hriešnikov a jedáva s nimi.“

Lukáš 15,1.2

Židovskí kňazi sa snažili žiť svätým a dokonalým životom. Ak sa mali stretnúť s niekým, o kom si mysleli, že je väčší hriešnik ako oni, radšej sa mu vyhli. Boli presvedčení, že stykom s hriešnikmi sa môžu poškvrniť.

Časom sa z toho stala obojstranná záležitosť. Hriešnici a colníci sa začali vyhýbať „svätým“, pretože od nich nečakali nič dobré. Ak sa s nimi museli stretnúť, z ich postoja cítili opovrhnutie alebo kritiku.

Ježiš sa nemusel snažiť byť svätý, pretože taký bol. Možno niekoho prekvapí, ako jeho slová a činy oslovovali práve tých, ktorými farizeji a zákonníci opovrhovali – hriešnikov a mýtnikov. Priťahoval ich k sebe ako magnet železo, zatiaľ čo „svätí“ sa mu časom začali vyhýbať.

Ako je to možné? Prečo to bolo tak? Odpoveď je jednoduchá. Ježiš videl do srdca človeka. Vedel, kto sa o Boha zaujíma len preto, že mu to vyhovuje, a kto skutočne túži po Bohu a jeho láske. Rozpoznal faloš a pretvárku od skutočnej túžby po Božom kráľovstve.

„Svätí“ uctievali svoju dokonalosť. Hriešnici vedeli, že Bohu nemajú čo ponúknuť. Mohli mu odovzdať len svoj hriech a prijať odpustenie. Na rozdiel od židovských kňazov, ktorí iba odsudzovali, Ježiš ponúkal odpustenie a zmenu. Preto aj dnes priťahuje hriešnikov.