A iný zas hovoril: „Pane, pôjdem za tebou, ale najprv mi dovoľ rozlúčiť sa s rodinou.“ Ježiš odpovedal: „Kto položí ruku na pluh a obzerá sa späť, nie je súci pre Božie kráľovstvo.“

Lukáš 9,61.62

Tieto Ježišove slová mi kedysi nedali spať. Keď som ich čítal, pýtal som sa sám seba: „Bože, naozaj sa mám vzdať svojej rodiny kvôli Ježišovi a svojej viere?“ Vôbec sa mi to nepáčilo. Mal som rád svojich rodičov, súrodencov, strýkov a tety.

Neskôr som zistil, že nie som jediný, komu sa tieto slová nepáčia. Potom som si však všimol, že Ježiš so svojimi učeníkmi z času na čas navštívili ich rodiny. Marek napríklad píše: „Len čo vyšli zo synagógy, vošli s Jakubom a Jánom do Šimonovho a Ondrejovho domu. Šimonova svokra ležala v horúčke. Hneď mu o nej povedali. Ježiš k nej pristúpil, chytil ju za ruku a pomohol jej vstať. Horúčka ju opustila a ona ich obsluhovala.“ (Mk 1,29–31) Ako by Ježiš mohol uzdraviť Petrovu svokru, keby nebol v Petrovom dome?

Ježiš nechce, aby som navždy opustil svoju rodinu. Ani muž, ktorého Ježiš vyzval, aby sa stal jeho učeníkom, sa nemusel ísť rozlúčiť so svojimi rodičmi. Neodchádzal navždy. Mal byť preč len dovtedy, kým sa nezoznámi s Ježišovým učením.

Ježiš tiež uvádza príklad oráča. Ak chce svoju prácu vykonať poriadne, nesmie sa obracať späť. Musí sa pozerať dopredu, aby vyoral rovnú brázdu.

Ak chcem v živote niečo dosiahnuť, musím mať víziu a vieru, že to dokážem. To isté platí aj v duchovnom živote. Musím veriť, že Ježiš mi dáva večný život, a ísť s ním ďalej.