Teraz vás vyzývam, aby ste neklesali na duchu, iba plavidlo sa zničí. Preto, muži, neklesajte na duchu. Verím totiž Bohu…

Sk 27,22.25

Je jeseň roku 59 n. l. Nachádzame sa na nakladacej rampe lode, ktorá sa plaví z Cézarey do dnešného Turecka. Loď preváža tovar a cestujúcich, ktorí chcú odísť, ale aj cestujúcich, ktorí nechcú, ale musia odísť – väzňov. Najprv sa plavili okolo pobrežia, potom medzi pevninou dnešného Turecka a Cyprom, až dorazili do mesta Mira, významného prekládkového a lodného prístavu. (Dnešné južné pobrežie Turecka.)

Odtiaľ sa vydali (inou loďou plaviacou sa do Talianska) ďalej na západ a preplávali okolo ostrova Rhodos. Všetko vyzeralo nádejne, kým nezačal fúkať silný vietor, ktorý ich hnal na juh. Tak sa dostali k ostrovu Kréta, ktorý ich chránil pred severným vetrom. Vďaka tomu sa asi po 100 kilometroch dostali do prístavu s názvom Dobré prístavy.

Bol začiatok októbra. Rimania považovali plavbu v tomto čase za samovraždu. Napriek tomu kapitán lode rozhodol, že sa budú plaviť ešte 60 km ďalej na západ a prezimujú v prístave Foinika. Spočiatku ich chránil ostrov Kréta, ale potom začal fúkať silný vietor. Nedokázali ovládať svoju loď, preto ju nechali unášať vetrom. Preplavili sa južne okolo ostrova Klauda (asi 36 km na juh od Kréty). Potom sa situácia začala zhoršovať. V lodnom denníku je napísané: „Začali sme strácať všetku nádej, že sa zachránime.“ Ale väzeň Pavol povedal námorníkom: „Teraz vás vyzývam, aby ste neklesali na duchu, lebo nikto z vás nepríde o život, iba plavidlo sa zničí. Preto, muži, neklesajte na duchu.“

Neplávame na lodi do Talianska, ale na lodi života. Boli sme niekedy v situácii, keď sme stratili všetku nádej? Potom Pavlove slová platia aj pre nás. Pane, ďakujeme, že nás „čaká niečo lepšie, než bolo to, čo už máme za sebou“. (C. S. Lewis)