Ja však chcem hľadieť na Hospodina, čakať budem na Boha svojej spásy. Môj Boh ma vypočuje.

Mich 7,7

Niekedy sa môžeme dostať do situácie, ktorú prorok Micheáš opisuje v siedmej kapitole od prvého verša – zbožný človek vymizol zo zeme; pácha sa zlo pre osobný prospech; rozmáhajú sa úplatky; mocní hovoria, čo sa im zachce; nie je možné spoľahnúť sa na priateľa, ba ani na manžela; deti sa búria proti rodičom a nepriateľov máme dokonca medzi najbližšími príbuznými. Čo teraz? Odísť z takejto spoločnosti? Čo ak to nie je možné? Hľadať pomoc u odborníkov na medziľudské vzťahy? Môžu pomôcť, ale len vtedy, ak ten, komu sa pomáha, je ochotný pomoc prijať. Alebo by malo zvíťaziť právo silnejšieho? A čo šťastie iných? A tak sa môžeme ocitnúť v situácii, ktorá sa zdá byť neriešiteľná.

Siedmy verš sa začína slovami „ja však“. Ide o odporovaciu spojku. Znamená to, že je možné nájsť nejaké riešenie. Pisateľ pokračuje: „Ja však chcem hľadieť na Hospodina, čakať budem na Boha.“ Potom povie slová, ktoré nenechávajú priestor na pochybnosti: „Boh ma zachráni, môj Boh ma vypočuje.“ To je rozdiel medzi pohľadom na rozkladajúcu sa spoločnosť a pohľadom upreným na Boha.

Opísaná nepríjemná situácia je pre toho, kto ju prežíva, takmer neakceptovateľná. Opis však nekončí povzdychom a beznádejou. Autor končí slovami: „Ale ja budem hľadieť na Pána a čakať, že Boh ma zachráni. Môj Boh ma vypočuje.“ My môžeme len dodať: „Ďakujeme, Pane.“