Všetkých naplnil Duch Svätý a začali hovoriť inými jazykmi, ako im Duch dával hovoriť. V Jeruzaleme sa práve zdržiavali Židia, zbožní ľudia zo všetkých národov pod nebom. Keď zaznel ten zvuk, zbehol sa veľký dav. Boli zmätení, lebo každý ich počul hovoriť svojou vlastnou rečou.

Sk 2,4–6

Keď Ježiš odišiel do neba, učeníci si namiesto Judáša zvolili nového „kolegu“. Potom nastal deň Turíc, zostúpil Duch Svätý a stalo sa to, čo je opísané v úvodných veršoch. V Jeruzaleme boli v tom čase zbožní Židia zo všetkých národov vtedajšieho sveta aj obrátení pohania, Kréťania, Arabi atď. Hovorili rôznymi jazykmi a nestačili sa čudovať, keď počuli učeníkov hovoriť každý vo svojom jazyku. Tak sa dozvedeli o veľkých Božích skutkoch. (v. 11)

Na svete žijú ľudia rôznych národností hovoriaci rôznymi jazykmi. Navyše každý z nás je iný. Každý reaguje na niečo iné. Každého Boh oslovuje iným spôsobom. Boh sa nám v tom prispôsobuje. Oslovuje nás tak, aby sme mohli vnímať pravdu o „veľkých Božích skutkoch“.

Neporovnávajme sa s inými. „Otvorme uši“, aby sme si uvedomili, kedy k nám Boh hovorí. Nepodceňujme žiadnu situáciu, pretože je možné, že práve v nej sa nám Boh prihovára. Nezvyknime si na „samozrejmosti“, ale vždy ich vnímajme ako nové oslovenie. Boh sa nám prihovára slovom, skutkom, skúsenosťou, ale aj tým, čo často považujeme za samozrejmé. Keď tento „hlas“ začujeme, budeme povzbudení „Božími veľkými skutkami“. Ďakujeme za to, Pane.