Hovorili si medzi sebou: „Kto nám odvalí kameň od vchodu do hrobu?“ Keď zdvihli zrak, videli, že kameň je už odvalený. Bol totiž veľmi veľký.

Mar 16,3.4

Ježiš zomrel na kríži. Keď sa skončila sobota, ženy nakúpili voňavé oleje, aby pomazali jeho telo. Tento ušľachtilý zámer mal však z ľudského hľadiska jedno slabé miesto. Kto odvalí kameň od hrobu? Bol to veľký problém, pretože hroby, vytesané v tých časoch do skaly, boli uzavreté veľkým a ťažkým kameňom. Bolo nemysliteľné, aby ženy kameň odvalili. Aj keď si kládli túto otázku, predsa k hrobu šli. A keď prišli k hrobu, zistili, že kameň bol odvalený.

Niečo mi to pripomína. Môže sa stať, že na ceste životom narazíme na prekážku. Alebo možno ani nenarazíme, ale vieme, že tam je a budeme ju musieť prekonať. Do akej miery nás to odradí od našej plánovanej cesty? Ideme ďalej alebo sa v strachu zastavíme a nepokračujeme v ceste? Ženy šli. Nevieme, či sa modlili za odstránenie prekážky. O tom sa nepíše. Ale šli. Zarmútené Ježišovou smrťou a stále s otáznikom, ako sa skončí ich úsilie poskytnúť Ježišovi poslednú službu. A zrazu sa stali svedkami zázraku. Hrob je otvorený. Problém, ktorý ich trápil, sa vyriešil.

Keď v živote narazíme na prekážku alebo si myslíme, že na ňu nutne musíme naraziť, nebuďme smutní a malomyseľní. Náš nebeský Otec môže z nášho života odvaliť oveľa väčší kameň, ako odvalil anjel z Ježišovho hrobu. Ak necháme priestor Bohu, aby to urobil tak a vtedy, keď to uzná za vhodné, potom aj my môžeme zažiť zázrak. Ďakujeme za to, Pane.