On sa ich však opýtal: „Koľko máte chlebov? Choďte sa pozrieť!“

Mar 6,38

Opäť sme pri príbehu, keď Ježiš nasýtil množstvo ľudí a vyzval učeníkov, aby oni dali ľuďom jesť. Oni celkom logicky argumentujú, že to nie je možné, pretože nemajú toľko jedla ani prostriedkov, aby ho išli kúpiť.

Nemáme, nemôžeme, nedokážeme. Ako často argumentujeme týmito slovami, keď sa od nás niečo žiada. Ako často sami o sebe premýšľame v týchto pojmoch. My? My určite nie. Nevieme predsa hovoriť, nevieme spievať, nemáme čas, nie je to naša parketa, naše obdarovanie… Ten druhý je lepší, nadanejší, skúsenejší, vhodnejší… Môže to zájsť až tak ďaleko, že začneme pochybovať sami o sebe. Porovnávame sa s inými, čo oni majú, a my nie. To nám, samozrejme, nepridá na sebavedomí a osobnej hodnote vo vlastných očiach.

Čo hovorí Ježiš? Keď učeníci vypočítavajú, čo nemajú a nemôžu, Ježiš sa ich opýta: „Koľko máte chlebov? Choďte sa pozrieť!“ Ježiša nezaujíma, čo nemáme, ale to, čo máme. Keď mu odovzdáme to, čo máme, dokáže to rozmnožiť do potrebnej kvality i kvantity.

Neporovnávajme sa s inými. Boh dáva dary, ako chce. Aj počet talentov rozdeľuje, ako chce. Nepozerajme sa na to, čo nemáme, ale na to, čo máme a čo môžeme. Verme, že Boh k tomu vždy pridá toľko, koľko uzná za vhodné. Vďaka, že máme takého Boha, ktorý od nás nežiada to, čo nemáme, ale len to, čo máme, aj keď nám sa to možno zdá celkom málo.