A hľa, nastalo veľké zemetrasenie, lebo Pánov anjel zostúpil z neba. Prišiel, odvalil kameň a posadil sa naň.

Mat 28,2

Hoci tento verš považujem za kľúčový, celá pasáž o Ježišovom vzkriesení je bohatá na povzbudenia.

„Po sobote, keď sa brieždilo v prvý deň týždňa…,“ teda v nedeľu skoro ráno, prišli ženy pozrieť Ježišov hrob. V Markovom a Lukášovom evanjeliu čítame, že chceli pomazať jeho telo. Museli vedieť, že hrob je podľa vtedajšieho zvyku zapečatený kameňom, ktorý nebudú môcť odvaliť. Napriek tomu verili, že sa im podarí urobiť to, čo si predsavzali. Ich viera je príkladná a povzbudzujúca.

Na rozdiel od žien, ktoré sa radovali, keď videli otvorený hrob, strážcovia, ktorí videli to isté, dostali strach. Celkom to nimi otriaslo. (V texte je pre ich vnútorný stav použitý rovnaký výraz, ako pre zemetrasenie.) Boli ako mŕtvi a ten, ktorý mal byť mŕtvy, bol živý. To je paradox.

Pri otvorenom hrobe čakal anjel, aby nikto nemohol nikomu povedať, že Ježiša ukradli. Chcel utvrdiť vo viere tých, ktorí prídu k hrobu. „Nebojte sa ma a nebojte sa ani toho, že by Ježiš nevstal, ako sľúbil.“ Ďalší paradox – zatiaľ čo vojaci sa boja, ženy sa báť nemusia. Kto hľadá Ježiša, nemusí sa báť. No a povedať pri hrobe, že zosnulý tu nie je, je ďalší paradox. Niečo také sa nikdy nestalo. Ale je to prísľub ďalšieho vzkriesenia. „Poďte a sami sa presvedčte,“ hovorí anjel ženám. Nechajme sa presvedčiť, že Ježiš vstal z mŕtvych.

Pane, ďakujeme za istotu tvojho vzkriesenia, ktoré zároveň dáva istotu vzkriesenia tvojich verných.