Stotník mu povedal: „Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu. Ale povedz iba slovo a môj sluha ozdravie.“

Mat 8,8

Stotník bol pohan, ale očividne mal dobré srdce. V tej dobe otrok alebo sluha nemal veľkú cenu. Napriek tomu jeho pán ide za Ježišom a prosí o pomoc, pretože jeho sluha je chorý a veľmi trpí. Už v tejto chvíli je to mimoriadne zvláštny príbeh. Medzi pohanmi a Židmi totiž panovala veľká nenávisť. Stotník zastupoval okupačnú armádu, a predsa prosí… Ako? V skutočnosti nevyslovil žiadnu prosbu, iba oznámil Ježišovi skutočnosť. Pripusťme, že dôvodom bola bázeň a veľká pokora pred Ježišom. Možno aj to, že Židia nevstupovali do pohanských domov. Považovali ich za rituálne nečisté. Keby tam Ježiš ako Žid predsa len vstúpil, čo by na to povedali ľudia? V tomto príbehu vidíme stotníkovu obrovskú dôveru. „Povedz iba slovo a môj sluha ozdravie. Ako ja som veliteľom nad sto vojakmi, tak ty si pánom nad chorobami a všetkými problémami. Povedz iba slovo…“

Možno aj v našom živote sa niekedy stretávame s kombináciou dôvery, pokory, ale aj rozpakov z toho, čo povedia ľudia. Povzbudením je, že Ježiš napriek tomu chce prísť a pomôcť nám. On pozná okolnosti, vie a koná.

Zaujímavé je aj to, že dvaja muži, o ktorých sme dosiaľ hovorili (malomocný a pohan), stoja mimo izraelského spoločenstva. Jeden je exkomunikovaný pre chorobu a druhý je stotníkom okupačnej armády. Napriek tomu im Ježiš pomáha, uzdravuje a zahrnuje do okruhu ľudí, ktorým preukazuje svoju dobrotu. Nie je to úžasné?