Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo. Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení. Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme. Blahoslavení hladní a smädní po spravodlivosti, lebo oni budú nasýtení.

Mat 5,3–6

Včera sme povedali, že šťastie si vytvárame sami. Či sme šťastní, nezávisí len od vonkajších podmienok. Ony nám môžu priniesť radosť a uspokojenie, ale skutočné hlboké šťastie vyplýva z nášho životného postoja a životného štýlu. Aj tí, ktorých možno všetci ostatní považujú za nešťastných, môžu byť vo svojom vnútri šťastní. Šťastní môžu byť aj tí, ktorí majú pocit, že nežijú naplneným životom, že ich život nemá perspektívu. Ježiš hovorí aj o tých, ktorí žijú v predstave, že ich duchovný život je biedny, že sú hriešni a nemajú veľkú vieru; hovorí o tých, ktorých to trápi a plačú kvôli tomu, o tých, ktorí sú tichí a nepriebojní, ale zároveň bytostne túžia po Božej spravodlivosti. Práve o nich Ježiš hovorí, že sú šťastní, pretože si uvedomujú, že potrebujú Krista, aby mohli byť ospravedlnení a získať Božiu milosť. Pomôcť sa dá len tým, ktorí si uvedomujú, že pomoc potrebujú. Človeku, ktorý má pocit, že všetko zvládne a nikoho nepotrebuje, niet pomoci. Musí sa spoliehať len na „šťastie“‘ prichádzajúce z vonkajších vecí.

Ježiš sa najprv prihovára tým, ktorí majú pocit, že sú ďaleko od šťastia, a neuvedomujú si, ako blízko k nemu majú. Sú to plačúci, nepriebojní, hriešni, ale zúfalo túžiaci po Božom ospravedlnení. Potom Ježiš hovorí o tom, že šťastie človeka závisí aj od neho samého. Od toho, či je milosrdný, či má čisté srdce a či šíri pokoj. Neraz to môžu byť aj ľudia, ktorí sú prenasledovaní.

Nech už patríme do ktorejkoľvek skupiny, ďakujme Bohu, že nás potešuje a ukazuje nám cestu k šťastiu.