Keď Ježiš videl zástupy, vystúpil na vrch, sadol si a jeho učeníci pristúpili k nemu. Otvoril ústa a začal ich učiť: Blahoslavení…

Mat 5,1–3

Toto je prvé veľké Ježišovo kázanie, ktoré Matúš zaznamenáva. Je určené veriacim aj neveriacim. V skutočnosti je to vyhlásenie Ježišovho programu. Ježiš si na vrchu sadol (židovskí rabíni učili vždy v sede; aj Ježiš dal najavo, že je autorita), otvoril ústa a začal učiť. Čo učil zástup, ktorý stál pred ním? Učil ich, ako môžu byť šťastní. Ako sa urobiť šťastnými. Kto by nechcel byť v živote šťastný? Veď práve to si prajeme v dôležité dni nášho života. Mladomanželom želáme šťastie v ich spoločnom živote; to isté si prajeme aj keď začína nový rok. Som si istý, že by sa našlo veľa príležitostí, keď by sme mohli zaželať šťastie sebe aj iným. Šťastie obvykle spájame s niečím, čo do nášho života prichádza zvonka. Mali sme šťastie, že na dovolenke bolo krásne počasie alebo že nás obslúžila milá predavačka. Máme šťastie, že sme zdraví, že máme dobrú prácu, dostatok peňazí…

Ježiš prevracia toto zabehnuté myslenie naruby. Hoci vonkajšie podnety môžu prispieť k šťastnému životu, šťastie nepochádza z niečoho mimo nás. Šťastie prichádza s tým, čo je v nás. Šťastný je ten, kto je milosrdný, kto má čisté srdce, kto vytvára pokoj. (v. 7–9) Je to náš vnútorný postoj, naše vnútorné rozhodnutie, aký budem. Nie je to závislé od toho, čo sa deje okolo nás, v akom prostredí žijem a aké mám alebo nemám bohatstvo. Dokonca to nezávisí ani od nášho zdravia. Skutočné šťastie je produkt, ktorý si „vyrábam“ sám. Ďakujeme, Pane, že naše myslenie naviguješ smerom, ktorý vedie k šťastnému životu.