Keď sa za čias kráľa Herodesa v judskom Betleheme narodil Ježiš, prišli do Jeruzalema mudrci z východu. Pýtali sa: „Kde je ten práve narodený židovský kráľ? Videli sme totiž na východe jeho hviezdu a prišli sme sa mu pokloniť.“

Mat 2,1.2

Mesto Betlehem, vzdialené asi 8 km od Jeruzalema, bolo v tom čase takmer bezvýznamné. Práve tu sa narodil Spasiteľ sveta ako obyčajný človek medzi obyčajnými ľuďmi. Tým je neobyčajne blízky nám, obyčajným ľuďom.

Na scénu prichádzajú pohania. Nemáme o nich veľa informácií, pretože Biblia nehovorí, koľko ich bolo, ani že boli kráľmi. Až v 5. storočí ľudia odvodili od troch darov troch mudrcov a v 8. storočí pridali mená Gašpar, Melichar a Baltazár. Veľmi prekvapujúce je to, že pohania prišli skôr ako ktokoľvek zo Židov. Tento fakt veľmi silno naznačuje, že Ježiš je nádejou aj pre pohanov. Boh nikoho neuprednostňuje. Je tu aj pre tých, ktorých by sme medzi kandidátov neba nikdy nezaradili. Všetkým hľadajúcim prináša nádej.

Úloha týchto pohanov je epizodická, ale veľmi príkladná. Prešli tisíce kilometrov, aby dosiahli svoj cieľ – pokloniť sa „kráľovi“. Nič nežiadali, len mu chceli vzdať úctu. A to je podstata pravého uctievania. Priniesli mu dary, ktoré boli hodné kráľa. Zlatom si uctili Ježiša ako Kráľa, kadidlom ako Boha a myrhou predvídali jeho utrpenie. (Odsúdeným sa ponúkalo víno s myrhou. Myrhou a voňavým korením pomazávali mŕtvych).

Čítame aj to, že ich vnútro bolo naplnené veľkou radosťou. (v. 10) Kto nájde Ježiša, raduje sa.

Z tohto príbehu vyplýva, že Boh je nestranný a nikoho neuprednostňuje. Dáva nádej všetkým, ktorí ho hľadajú. Dáva radosť tým, ktorí ho nájdu. Vďaka ti, Pane, za to.