V ten deň postavím rozpadnutý stan Dávida, zacelím jeho trhliny a postavím jeho ruiny. Vybudujem ho ako za dávnych čias.

Am 9,11

Judský prorok Amos jasne pomenováva hriechy severného Izraela. Napriek tomu, že Boh ich „vyviedol z Egypta…“ (Am 2,10), oni „zavrhli Hospodinov zákon a nezachovávali jeho prikázania…“ (v. 4) Snaha o ich nápravu vyznela naprázdno: „Hľadajte dobro, a nie zlo, aby ste žili.“ (5,14) „A predsa ste sa neobrátili ku mne.“ (4,6.8.9.10.11) Dosť smutné čítanie. Koľko je však dnes takýchto „Izraelitov“?

Keď prorok požiadal Boha o odpustenie hriechov ľudu, Boh prejavil ľútosť a sľúbil, že nič z toho, čo pripravoval, sa nestane. (7,2.5) Ale aj táto veľkorysá Božia ponuka bola odmietnutá. „Videc, choď, uteč do Judska, tam prorokuj!“ (7,12) A tak prichádza prirodzený dôsledok. „Pod mečom zomrú všetci hriešnici môjho ľudu, ktorí hovoria: ‚Nepriblíži sa, nezasiahne nás pohroma.‘“ (9,10) Potom nasledujú slová úvodného textu. Boh bude stavať, zacelí trhliny a vybuduje… Jednoducho tu bude vždy pre svoj ľud. Bez ohľadu na to, čo sa stalo, nezabudne na svoj ľud. Ak hriešnik prejaví čo len náznak túžby zmeniť sa, Boh to s radosťou privíta.

V týchto udalostiach nachádzame dvojaké povzbudenie. Keď Amos prosil Boha o zľutovanie, hoci izraelský ľud bol hodný odsúdenia, Boh sa zmiloval a zmiernil následky ich hriechu. Po druhé, aj keď Boh musel svoj ľud vystaviť skúškam, stále bol ochotný pozdvihnúť ho. „Ak by kniha neobsahovala posledné verše, bola by to kniha o vine a treste. Posledné verše z nej robia knihu o očistení a príležitosti začať odznova.“ (Adam Mackerle, Amos, Praha 2017)