Daniel… so všetkým oboznámil svojich druhov… nech pre toto tajomstvo vyprosia milosrdenstvo od Boha nebies, aby Daniela a jeho druhov nevyhubili… Potom sa Danielovi v nočnom videní odhalilo tajomstvo. Daniel dobrorečil Bohu nebies.

Dan 2,17–19

Kráľ mal sen a chcel, aby mu ho niekto vysvetlil. Keď od svojich poradcov nedostal vysvetlenie, vydal rozkaz vyhubiť ich aj s ich rodinami. Ohrozený bol aj život Daniela a jeho druhov. Daniel mohol nariekať, spanikáriť, obviňovať Boha z tejto situácie, hádať sa s kráľom, že jeho nepožiadal o vysvetlenie sna, cítiť krivdu. „Daniel… so všetkým oboznámil svojich druhov… nech pre toto tajomstvo vyprosia milosrdenstvo od Boha nebies…“

Hľadať pomoc u Boha nie je prejavom naivného človeka, ktorý panikári a je pasívny. Daniel vie, čo robí a prečo to robí. Obracia sa na svojich druhov, pretože spoločenstvo vníma ako dar. Nebezpečnú situáciu rieši modlitbou. Možno nám nejde o život ako jemu a jeho druhom, ale všetci máme starosti a problémy. Ako ich riešiť? Riešením je modlitba a spoločenstvo modliacich sa ľudí. Keď sa človek modlí, niečo sa deje. Modlitba nie je náboženský úkon, emocionálny výlev srdca. Modlitba je prejav dôverného priateľstva s Bohom. Význam modlitby je obrovský. Dejú sa veci, ktoré by sa inak nediali.

Keď Boh odpovie na jeho modlitbu, čakali by sme, že sa hneď rozbehne za kráľom, aby mu to oznámil. Vec je naliehavá, ide predsa o život. Ale Daniel najprv ďakuje a dobrorečí Bohu. Potom predstúpi pred kráľa a prvá vec, ktorú mu povie, je, že len Boh v nebi je schopný odhaliť také tajomstvo. Dokonca dodáva: „Toto tajomstvo mi nebolo odhalené preto, že by moja múdrosť prevyšovala všetky živé tvory…“ (v. 30)

Daniel si je vedomý, že Boh mu preukázal veľkú milosť, na ktorej nemá žiadnu zásluhu. Boh nie je porazený. Je so svojím ľudom, ktorý ho prosí o pomoc. Vďaka za to, Pane.