„Nie kvôli vám konám,“ znie výrok Pána, Hospodina, „to nech je vám známe… Ja, Hospodin, som zbúrané vystaval a spustošené vysadil. Ja, Hospodin, som predpovedal a splním to.“
Ez 36,32.36
Prostredníctvom proroka Ezechiela Boh uisťuje izraelský ľud, že napriek všetkým ich hriechom, pre ktoré boli odvlečení do babylonského zajatia, sa o nich bude starať ako dobrý pastier o svoje ovce. (34,11) Hovorí, že im dá nové srdce a nového ducha; ich „kamenné srdce“ nahradí srdcom „z mäsa“. (36,26.27) Potom pripomína: „Nemyslite si, že to robím kvôli vám. Uvedomte si to. Ja, Hospodin, som predpovedal a splním to.“
Z jedného uhla pohľadu to vyzerá tak, akoby Boh hovoril: „Nemyslite si, že ste takí dobrí, že si to zaslúžite. Nemyslite si, že si môžete odo mňa niečo kúpiť alebo so mnou obchodovať. Nemyslite si, že som to urobil kvôli vám. Ja, Hospodin, som to predpovedal a splním to. Je to moja vec.“ Má sa človek z týchto slov radovať, alebo si má radšej skryť hlavu do dlaní a hanbiť sa? Je v tomto Hospodinovom výroku nejaké povzbudenie? Určite!
Boh hovorí: „Urobím to, hoci mi nemáte čím zaplatiť.“ Máme azda niečo, čím by sme mohli Bohu zaplatiť? Nie, nemáme. Nemáme nič, čím by sme si zaslúžili Božiu priazeň. Nemôžeme ponúknuť žiadnu protihodnotu pre výmenný obchod. Keď si to uvedomíme, naše srdce naplní vďačnosť. Vďačnosť za to, čo všetko dostávame od Boha „zadarmo“. (Zj 22,17)
Prečo nám to Boh pripomína? Aby sme azda nemali pocit, že sme si jeho dary aspoň „trochu“ zaslúžili. Tak totiž bežne uvažujeme. Niečo za niečo. Ale v tomto prípade je to niečo za nič. Len za ochotu prijať tento dar a potom podľa neho žiť. Ďakujeme, Pane.
