Kto sleduje, či fúka vietor, nebude siať, a kto hľadí na oblaky, nebude žať.

Kaz 11,4

Niekedy sme nerozhodní, pretože sa nám zdá, že okolnosti neprajú našim plánom. Možno máme dojem, že musíme počkať, kým sa celková situácia zmení, a potom urobíme, čo sme si naplánovali. Nie je v tom lenivosť ani ľahkovážnosť, ak niečo odložím na zajtra. Je to obava, či práve teraz je ten správny čas na to, čo chceme urobiť. Je to opatrnosť, ktorá sa zvyčajne pripisuje múdremu človeku. Ale aj múdry človek môže byť až príliš opatrný a svoje obavy zakrývať opatrnosťou.

Mám za to, že náš úvodný text nie je ani tak pokarhaním, ako skôr povzbudením. Vložte svoje plány do Božích rúk. (Ž 37,5) Odložte svoju prílišnú opatrnosť a bojazlivosť, ako aj vlastnú múdrosť a poznanie, a „choďte do toho“. Myslím si, že tento text nás chce povzbudiť k akejkoľvek činnosti, ktorú chceme konať v súlade s Božou vôľou a s jeho pomocou.

Keď začína nový deň, vstúpme doň s modlitbou, aby sme dnes plnili jeho vôľu. Prosme o múdrosť a jeho pomoc. Potom choďme a konajme. Lebo „kto sleduje, či fúka vietor, nebude siať, a kto hľadí na oblaky, nebude žať“.