Slová Kazateľa, Dávidovho syna, kráľa v Jeruzaleme. „Márnosť márností,“ povedal Kazateľ, „márnosť márností, všetko je márnosť.“

Kaz 1,1.2

Keď si otvoríme knihu kráľa Šalamúna, očakávame, že sa dozvieme niečo múdre. Hneď na začiatku však čítame veľmi pesimistické slová – márnosť, pominuteľnosť a ničota sa spája s človekom i so všetkým, čo sa deje na zemi. „Márnosť márností, všetko je márnosť.“‘ Som presvedčený, že aj tieto slová vyjadrujú múdrosť. Je v nich aj nejaké povzbudenie?

Autor týchto slov bol kráľ. V Biblii čítame aj o inom kráľovi – Nebukadnesarovi. Nebukadnesar bol hrdý na to, čo urobil, vybudoval a zariadil. Žil v presvedčení, že jeho ríša bude trvať navždy. Niektorí súčasní vládcovia majú tiež pocit, že oni alebo aspoň to, čo vybudovali, tu bude navždy. Z nedávnej minulosti poznáme heslo „… na večné časy“. Kráľ Šalamún presne vystihol realitu ľudského života i všetkého diania vo svete. Veľká časť toho, na čom si ľudia zakladajú, je pominuteľná a bezvýznamná, rovnako ako oni samotní. Bolo veľmi múdre, že Šalamún uznal a pripustil, že potrebuje pomoc. Bez tohto uznania by nebol ochotný pomoc prijať.

To nie je rezignácia. To je dôvod, akýsi „odrazový mostík“ pre zvolanie: „Pane, ja to nedokážem, ale ty áno.“ Šalamún začína svoju knihu slovami, ktorými nás chce priviesť k riešeniu: „Boha sa boj a jeho prikázania zachovávaj, lebo toto je povinnosť každého človeka!“ (12,13)

Priznanie skutočnosti spôsobuje, že sme ochotní prijať povzbudenie, že aj v tejto situácii existuje niekto, kto nám môže byť nápomocný.