Srdce pozná vlastnú trpkosť a nikto cudzí sa s ním nedelí o radosť.

Prís 14,10

Ľudia často povedia: „Rozumiem ti. Viem, čo prežívaš.“ Možno to hovoríme aj my. Zväčša to nie je pravda. Nerozumieme a nevieme, čo prežíva niekto iný. Prečo? Lebo sme nezažili konkrétnu situáciu, v ktorej sa daný človek nachádza. A hoci by sme niečo podobné aj prežili, ani tak sa nedokážeme úplne vcítiť do druhého človeka. Každý sme totiž iný. Každý máme inú „latku“ únosnosti. Okolnosti, za ktorých sa to stalo, boli iné. Svoju rolu pri tom zohráva aj vek, skúsenosti, či som muž alebo žena. Druhého človeka môžeme vypočuť a snažiť sa ho pochopiť. Môže sa s nami podeliť o svoj problém alebo o svoju radosť. Môžeme s ním plakať alebo sa radovať, ale nemôžeme sa úplne vcítiť. Preto autor úvodného textu zdôrazňuje, že len samotný človek vie, ako sa cíti vo svojom smútku, a len radujúci sa človek vie, ako prežíva svoju radosť.

A predsa je niekto, kto dokáže niesť naše bolesti a radosti spolu s nami. Boh je náš Stvoriteľ. Stvoril nás v matkinom lone. Hovorí nám: „Neboj sa.“ (Iz 44,2) Pisateľ Listu Hebrejom pridáva presvedčivý argument: „Veď nemáme veľkňaza, ktorý by nemohol spolucítiť s našimi slabosťami, ale veľkňaza, ktorý bol vo všetkom skúšaný, ale nedopustil sa hriechu.“ (Heb 4,15)

Možno máme niekedy pocit, že nám nikto nerozumie. Pritom by sme tak veľmi potrebovali niekoho, kto by to dokázal, aby sme v tej či onej situácii neboli sami. Existuje niekto taký? Som presvedčený, že áno. Náš Stvoriteľ. Nie sme sami, keď na nás doľahne smútok, ani keď prežívame radosť. Vďaka ti, Pane, za to. Je to pre nás veľkým povzbudením.