Boh povstal, aby súdil, aby zachránil všetkých ubiedených na zemi.

Ž 76,10

Keď dostaneme list adresovaný „do vlastných rúk“ a dočítame sa, že nás predvolávajú na súd, azda niet človeka, ktorý by nemal nepríjemný pocit a nepocítil určité obavy. Súd všeobecne vyvoláva v ľuďoch strach, pretože čakajú, že budú odsúdení. Možno porušili nejaký zákon, vyhlášku či nariadenie krajiny. Za spáchaný čin ich čaká trest. Každý automaticky rozmýšľa, kvôli čomu je asi predvolaný na súd.

Ako veriaci možno vnímame Boha ako prísneho sudcu. Možno tak predstavujeme Boha aj neveriacim. Chceme ich varovať a motivovať, aby sa stali „veriacimi“. Možno aj záver dejín tejto zeme je v našich mysliach spojený so súdom, keď Boh rozhodne a posúdi prípad každého človeka. Do tohto všeobecného povedomia zaznievajú slová úvodného textu. Nie je to nádherné posolstvo? Súd, na ktorom nám bude odpustené, ktorý nás zachráni od hriechu a ustanoví Božie kráľovstvo, ktoré je sľúbené všetkým, ktorí v ňom túžia byť. Ak by nestačili slová žalmu, Ján nám pripomína: „Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby ho spasil.“ (Ján 3,17)

Ak sme prijali Ježiša ako svojho Spasiteľa, ak sme sa pokorili pred svojím Stvoriteľom, ak s ním túžime byť v nebeskom kráľovstve, potom slovo súd v nás vzbudzuje radosť. Boh totiž povstal na súde, aby nás zachránil, spasil a priviedol domov. Pane, nemôžeme inak, len ti za to ďakovať.