Poďte a počúvajte, všetci bohabojní, rozpoviem vám, čo mi urobil Boh.

Ž 66,16

Často prežívame niečo úžasné, vnímame Božiu pomoc, zvláštnu Božiu priazeň alebo Božie požehnanie a ďakujeme, radujeme sa a sme vďační. Nevieme, ako by sme sa mohli za to všetko Bohu odvďačiť. Časom eufória pominie, emócie sa upokoja, možno zabudneme, čo sme prežili a objavia sa nové problémy a starosti. Zmocnia sa nás obavy, strach, možno neistota… Pretože sme veriaci ľudia, vyšleme k Bohu modlitbu, v ktorej prosíme o pomoc. Ale príde pomoc hneď? Ak nie, pýtame sa, prečo neprichádza. Ak prichádza, prečo práve v takej či onakej forme?

V tejto situácii by sme mali využiť jeden z darov, ktoré nám Boh dal, aby sme mohli s dôverou očakávať Božiu pomoc. Týmto darom sú spomienky. Spomienky na to, ako nás Boh viedol doteraz. Spomienky na všetko, čo pre nás Pán Boh už urobil. Keď si to uvedomíme, splnia sa dve dôležité veci.

Naše srdce sa naplní vďačnosťou. Už samotná vďačnosť človeka upokojuje. Vďačný človek je zvyčajne spokojný a šťastný. To však nie je všetko. Vedomie Božieho vedenia v minulosti prináša do nášho života istotu do budúcnosti. Pretože náš nebeský Otec bol s nami v minulosti, povzbudzuje nás to a posilňuje dôveru, že bude s nami aj v budúcnosti. Preto je dobré a povzbudzujúce pripomínať si, ako Boh konal v našom živote v minulosti. Preto je dobré o tom hovoriť a vždy znovu si to pripomínať.

Presne to robil autor žalmu. Vedel prečo. Chcel osláviť Boha a zároveň sa chcel povzbudiť do ďalších dní svojho života. Nebolo by dobré, keby sme to urobili aj my dnes ráno?