Chudobný však nezostane natrvalo zabudnutý, ani nádej utrápených nikdy nezhynie.

Ž 9,19

Tento úvodný verš nám pripomína iný biblický text: „Moje myšlienky nie sú vaše myšlienky…, znie výrok Hospodina.“ (Iz 55,8) V ľudskej spoločnosti sa na chudobného a biedneho človeka zabúda. Okrem jeho najbližších si naňho málokto spomenie; a keď, určite len na chvíľu. V pamäti spoločnosti zostávajú len výnimočné osobnosti, ktoré sa zapísali do dejín. Ale kto a podľa čoho určuje, kto je významnou osobnosťou, ktorú si treba pamätať? Nehovoriac o tom, že spoločenská pamäť zaznamenáva aj záporné osobnosti, ktoré sa do dejín zapísali práve svojou negativitou.

V tomto žalme nečítame nič o velikánoch dejín, nič o významných osobnostiach. Naopak, čítame o nešťastných, chudobných, ponížených a utrápených. Čítame, že Boh na nich nezabúda a splní ich nádej. Pisateľ žalmu dáva do protikladu národy, ktoré zabudli na Boha, nepočítali s ním a ich mená boli vymazané a zabudnuté (v. 6), a tých, ktorí veria v Boha a Bohu. Ich Boh nikdy neopustí.

Do ktorej skupiny sa zaradíme? Máme pocit, že sme zabudnutí kdesi v úzadí? Verme, že Boh na nás nikdy nezabudne. Nezáleží totiž na veľkosti pred ľuďmi, ale na veľkosti pred Bohom. Veľkí a nezabudnuteľní pred ním sú všetci, ktorí sú pokorní a berú ho vážne. S touto istotou môžeme vykročiť do nového dňa. Ďakujeme ti za to, Pane.