Keď vo chvíľach súženia volali k tebe o pomoc, ty si ich vypočul z nebies… Len čo si vydýchli, opäť páchali, čo sa ti nepáči. Keď znova volali k tebe, ty si ich podľa svojho milosrdenstva vypočul z neba…

Neh 9,27.28

Ako často voláme k Bohu o pomoc, keď príde nejaké súženie! Koľkokrát sme počuli z úst veriacich aj neveriacich slová „vďaka Bohu“! Je úžasné, že Boh sa k nám skláňa vo chvíľach, keď si nevieme poradiť s niečím, s niekým alebo niekedy sami so sebou. Za to patrí Bohu vďaka. A to právom.

Potom sa situácia upokojí a my si vydýchneme. Podobne ako si neraz vydýchol aj izraelský národ, keď Boh zasiahol v jeho prospech. Vtedy môže naše „priľnutie“ k Bohu povoliť. Nemusíme robiť zle, nemusíme úmyselne hrešiť, nemusíme odpadnúť od viery… Len medzi nami a Bohom vznikne medzera, ktorú vyplníme inou dôležitou činnosťou.

Môže sa stať, že po čase sa opäť ocitneme v situácii, ktorú nebudeme schopní zvládnuť. Opäť minimalizujeme priepasť medzi nami a Bohom a obrátime sa k nemu. Koľkokrát to tak v našom živote už bolo! Práve vtedy sa ukáže, že Boh nie je ako človek. Z jeho strany nevznikla medzi ním a nami žiadna priepasť. On je ochotný opäť vstúpiť do nášho života a vypočuť nás. A to nie je všetko. Úvodný verš končí slovami: „Ty si ich podľa svojho milosrdenstva vypočul z neba a mnohokrát vyslobodil.“

Pane, nedokážeme pochopiť, ako je možné, že tvoj vzťah k nám ľuďom je taký hlboký a trvalý, že pri nás stále stojíš s vystretou rukou, aby si nám pomohol. A tak ti chceme opäť ďakovať.