On však namietol: „Prosím, Pane, ako mám vyslobodiť Izraelitov? Veď môj rod je najchatrnejší z kmeňa Menašše a ja som v dome svojho otca celkom bezvýznamný.“

Sud 6,15

Gideón sa práve pripravoval na útek pred Midjánčanmi, keď ho oslovil Pánov posol. Nazval ho odvážnym hrdinom a prial mu, aby bol Hospodin s ním. „Ak je Hospodin s nami, prečo nás vydal do rúk našich nepriateľov?“ spýtal sa Gideón. Práve v tej chvíli počul Božie poverenie: „Ty vyslobodíš Izrael.“ „Ja?“ začudoval sa Gideón. „Veď môj rod je najchatrnejší a ja som vo svojej rodine celkom bezvýznamný.“ (Trochu nám to pripomína Mojžiša, keď mal vyviesť národ z egyptského otroctva – ja to nedokážem, ja na to nemám, ja to nezvládnem atď.) Hospodin na to nepovedal: „Tak si teda vyberiem niekoho iného. Vlastne máš pravdu.“ Úloha a Božie poverenie zostalo. Boh „len“ pridal uistenie, že bude s ním. Práve Božia prítomnosť a Božie zmocnenie budú zárukou toho, že splní úlohu, ktorú mu Boh dal. Gideón vyslobodí Izrael.

Aj my sa možno niekedy cítime slabí a bezvýznamní. Inými slovami, úplne nevhodní na úlohu, ktorou nás chce Boh poveriť. Spomínam si na jedného kazateľa, ktorého som pred niekoľkými rokmi oslovil s ponukou vstúpiť do kazateľskej služby. Jeho údiv bol nefalšovaný. Slová o tom, že na to nestačí, myslel úprimne. Povedal som mu vtedy, že práve to je najlepšia kvalifikácia na to, aby bol dobrým kazateľom. Pretože Boh na to má. Boh si vyberá pre veľké úlohy tých, ktorí sa cítia najslabší. Práve naša slabosť dáva Bohu priestor byť s nami. Nikto nie je slabý ani maličký, keď je s ním Boh.