Krajina, ktorú prichádzaš obsadiť, nie je ako Egypt, z ktorého ste vyšli, ktorý si osieval svojím semenom a nohami otváral kanály pri zavlažovaní zeleninovej záhrady. Krajina, do ktorej sa uberáte a ktorú máte obsadiť, je krajina vrchov a plání. Vodu pije z nebeského dažďa. Je to krajina, o ktorú sa stará Hospodin, tvoj Boh.

5Moj 11,10–12

Izraelský národ stojí na hraniciach zasľúbenej krajiny – krajiny vrchov a plání. Kým Boh vyviedol svoj ľud z otroctva, žil v Egypte. Egypt bola úrodná rovinatá krajina podobná zeleninovej záhrade. Bola zavlažovaná vodami rieky Níl, ktorú Egypťania považovali za božstvo. Taká mala byť podľa predstáv Izraelitov aj zasľúbená krajina, do ktorej ich Boh viedol – úrodná, rovinatá, ľahko obrábateľná, zaručene poskytujúca dostatok vlahy. Teraz však zisťujú, že Kanaán je krajina vrchov a plání, závislá len od dažďa. Je to naozaj krajina, ktorú im Pán Boh zasľúbil?

Áno, je to zasľúbená krajina, pretože Boh sa o ňu stará. „Oči Hospodina, tvojho Boha, sú na ňu ustavične upreté od začiatku až do konca roka.“ (v. 12) Boh akoby im hovoril: „Nemusíte zbožňovať rieku Níl a spoliehať sa na to, čo ľudia považujú za ideálne. Ste pod starostlivosťou Boha, ktorý sa neustále stará o všetky vaše potreby.“

Mali sme inú predstavu o našom živote s Bohom? Zdá sa nám, že budúcnosť nie je taká istá a ideálna, ako by mohla byť? Máme pocit, že náš život je niekedy trochu „kostrbatý“? Verme, že o náš život sa stará Hospodin, náš Boh. Že je to život, na ktorý sú oči Hospodina ustavične upreté. Nie preto, aby nás sledoval a kontroloval, či neurobíme niečo zlé, ale preto, aby urobil náš život plodný, zmysluplný a naplnený nádejou na jeho kráľovstvo.