Všetok ľud pozoroval hrmenie, blesky, zvuk rohu a dymiaci vrch. Keď to ľud videl, chvel sa od strachu. Stáli obďaleč.

2Moj 20,18

Stojíme s izraelským národom pod vrchom Sinaj bezprostredne po tom, čo im Boh dal Desatoro. Čo bolo pred tým? Izraeliti boli v otroctve, ale Boh ich vyslobodil. Putujú do zasľúbenej krajiny. Ani teraz ich Boh nenecháva napospas osudu. Vyhlasuje ich za svoj ľud a dáva im pokyny pre ich ďalší život. Prejavuje sa ako mocný Stvoriteľ a Vysloboditeľ, ako autorita.

Aká autorita? Láskavá a milujúca. Dokázal to svojimi činmi. S faraónom najprv vyjednáva a až potom použije rany a ukáže svoju silu a moc. Keď dáva pokyny o obetiach, nezabúda na tých, ktorí nemohli obetovať zviera, a dovoľuje im priniesť len múku. Keď hovorí o stavbe svätyne, poukazuje na budúcu obeť svojho Syna… Áno, Boh je láskavá a milujúca autorita.

Ľudia však uvažovali o Bohu tak, ako to čítame v úvodnom texte: „Máme strach, nechceme s ním hovoriť. Bojíme sa, že zomrieme.“ Mojžiš im odpovedal: „Nebojte sa, veď Boh vás prišiel skúšať, aby ste sa ho báli a nehrešili.“ (2Moj 20,20) Nebojme sa. Boh prišiel, aby sme sa nemuseli báť. Prišiel nám pomôcť a očistiť nás od hriechov. Prišiel, aby bol s nami. Vedie nás k tomu, aby sme nemali strach a netriasli sa pred ním, ale mali pred ním úctu a bázeň. To znamená, aby sme ho rešpektovali, vážili si ho a brali ho vážne.

Čím dlhšie čítam Bibliu, tým viac si uvedomujem, že Boh je láska. Túži, aby sme sa s ním všetci zmierili a boli spasení. „V mene Krista vás prosím: Zmierte sa s Bohom…“ Pane, ďakujeme.