Hospodin povedal Mojžišovi: „Prečo voláš ku mne o pomoc? Rozkáž Izraelitom, aby sa pohli! Ty zdvihni svoju palicu, vystri ruku nad more a rozdeľ ho, aby Izraeliti mohli prejsť jeho stredom po suchu.“

2Moj 14,15.16

Izraeliti zažívajú úžasné vyslobodenie z egyptského otroctva a smerujú do slobodnej zasľúbenej krajiny. Všade vládne radosť, vzrušenie, úľava. Až kým nezistia, že egyptská armáda je im v pätách a oni nemajú šancu uniknúť. Sú vyľakaní, volajú k Bohu a hnevajú sa na Mojžiša. (2Moj 14,10.11) „Vzdávame to, radšej budeme slúžiť Egypťanom.“ (v. 12) Je zaujímavé, že Boh ich vôbec nepotešuje. Dokonca sa pýta Mojžiša, prečo k nemu volá o pomoc. Nerezignuje ako oni. Namiesto toho ich povzbudzuje, aby sa pohli a pokračovali v ceste.

Izraeliti sa ocitli „medzi dvoma mlynskými kameňmi“ – pred nimi je more a za nimi egyptská armáda. Aj vy ste sa niekedy cítili ako medzi dvoma mlynskými kameňmi a vyčítali ste Bohu, že niečo také dopustil? Nemali ste niekedy pocit, že by bolo lepšie rezignovať?

Boh nás povzbudzuje, aby sme sa pohli a pokračovali v ceste do „zasľúbenej krajiny“, do Božieho kráľovstva. Pretože len tak môžeme získať skúsenosť, akú mali Izraeliti. „Nato sa Boží anjel, ktorý predchádzal Izraelitov, zdvihol a šiel za nimi. Oblačný stĺp spred nich sa tiež zdvihol a postavil sa za nich. Takto sa dostal medzi tábor egyptský a izraelský. Oblak bol na jednej strane temný a na druhej osvecoval noc… Izraeliti šli stredom mora po suchu. Egypťania hovorili: „Utekajme pred Izraelitmi, lebo Hospodin bojuje za nich proti Egyptu!“ (2Moj 14,19.20.22.25)