Izraeliti stále stenali a kričali pod ťarchou nútených prác. Ich volanie o pomoc v otroctve vystupovalo k Bohu. Boh počul ich nárek a spomenul si na svoju zmluvu s Abrahámom, Izákom a Jákobom. Zhliadol na synov Izraela a vzal to na vedomie.

2Moj 2,24.25

Izraeliti prežívali v egyptskom otroctve neľahké časy. Žilo sa im veľmi ťažko, pretože boli pod neustálym tlakom svojvoľnej vlády egyptských faraónov. Stonali, nariekali a volali k Bohu. To sú známe fakty.

Je zvláštne, ako sa Boh zachoval. Počul volanie, spomenul si na zmluvu, pohliadol na Izraelitov a priznal sa k nim. Možno by sme hľadali v tomto texte nejakú postupnosť. Boh počul ich volanie, spomenul si a potom pohliadol… Nebolo to tak. Boh nepotrebuje počuť, aby si spomenul, pohliadol a nakoniec sa priznal. To, čo nám chce tento text povedať, je opakované uistenie, že Boh má všetko pod kontrolou. Vo chvíli, keď sa na neho človek obráti, môže si byť istý, že k Bohu nevolá nadarmo. Nejde teda o postupnosť, ale o opakované vyjadrenie pisateľa, že Boh sa stará o svoj ľud. Boh počul. Boh bdel nad svojím ľudom. Boh sa rozpamätal. Boh pohliadol a napokon Boh sa k nim priznal – štyri uistenia o tom, že Boh počuje každé volanie o pomoc.

Aj my sa môžeme v živote ocitnúť pod tlakom starostí, obáv, povinností atď. Biblia nás uisťuje, že Boh sústreďuje svoju pozornosť na nás a na to, čo prežívame. Hospodin počuje naše stonanie. Hospodin nezabudol na zasľúbenia, ktoré nám dal. Hospodin nás vidí a vie, čo nás trápi. A Hospodin sa k nám priznáva.

Ďakujeme ti, Pane, za toto opakované uistenie o tvojej starostlivosti o nás.