Prvorodenému dal Jozef meno Menašše, lebo povedal: „Boh mi dal zabudnúť na všetky moje útrapy a na celú rodinu môjho otca.“

1Moj 41,51

Prekvapuje ma, že žiaden komentár z tých, čo mám k dispozícii, nevenuje tomuto veršu veľkú pozornosť. Ak ho spomenie, väčšinou sú to veľmi stručné zmienky. V tomto biblickom texte je však niečo veľmi pozitívne, čo určite stojí za zmienku.

Jozef prežil vo svojom živote veľmi ťažké chvíle. Vlastní bratia ho predali do otroctva a násilím odtrhli od rodiny. Bol uväznený za niečo, proti čomu tvrdo bojoval a čo nespáchal. Vo väzení trávil čas bez akejkoľvek konkrétnej vyhliadky do budúcnosti… Potom je dosadený takmer na trón a zastáva významné spoločenské postavenie, zakladá si rodinu a má deti. A práve vtedy prostredníctvom mena, ktoré dal svojmu prvorodenému synovi, ďakuje Bohu za to, že mu dal zabudnúť na všetky útrapy, ktoré musel prežiť.

Boh nám dal ako ľuďom úžasnú výbavu, pokiaľ ide o naše duševné zdravie – vieme zabudnúť. Nemám na mysli zabúdanie dôležitých informácií potrebných pre život, ale napríklad to, že zabudneme na pocit smútku, ktorý na nás doľahol, keď nám pred mnohými rokmi zomrel niekto veľmi blízky. Alebo zabudneme na ťažké obdobia života, na nepochopenia, ktoré sme museli prežiť atď. Zabúdanie nie je len niečo negatívne, ale má aj svoje pozitívne stránky. Pomáha nám nemyslieť stále na to, čo nás trápi alebo je nám nepríjemné. Netvrdím, že dokážeme z pamäti úplne vymazať všetko negatívne, čo sa nám v živote stalo. Je však pravda, že obvykle spomíname na to dobré. A to je dar od Boha.

Buďme za to Bohu vďační a tešme sa, že – podobne ako Jozefovi – aj nám dal alebo dá zabudnúť na všetky naše trápenia.