Ona ho chytila za plášť a povedala: „Ľahni si ku mne!“ On jej však nechal plášť v ruke, vybehol von a utiekol.

1Moj 39,12

Žijeme v dobe, ktorá vyžaduje, aby človek neprejavil žiadnu slabosť. Musí len víťaziť. A víťazstvo si vyžaduje silu, rozum, stratégiu, vytrvalosť, odhodlanie nevzdať sa a niekedy aj primeranú dávku agresivity. Navyše sa nesmie nechať zastrašiť súperom, musí predísť jeho útoku a – naopak – využiť moment prekvapenia na protiútok. Nie nadarmo sa v ľudovom prísloví hovorí, že najlepšou obranou je útok.

Jozef slúžil u Egypťana Pótifara. Ako otrok sa stal terčom až agresívneho útoku žiadostivej ženy – manželky svojho pána. Keby jej vyhovel, možno by si bol zlepšil svoje postavenie v tomto dome; v prípade potreby by sa možno zaňho prihovorila. Jozef to však neurobil. Prečo? Povedal: „Ako by som mohol spáchať takú veľkú neprávosť a zhrešiť proti Bohu?!“ (v. 9) Ján Zlatoústy poznamenáva, že Jozef, hoci bol násilne vyzlečený, bol odetý rúchom čistoty.

Čo je na tomto príbehu povzbudzujúce? Nepodliehajme súčasným trendom. Niekedy nie je najlepšou obranou útok, ale útek. Útek pred zlom. Nie je to prejav slabosti ale sily. Víťazstvo nezaručuje len útok, pretože takýto útok môže skončiť kapituláciou. Zárukou víťazstva je túžba nedopustiť sa toho, čím by sme sa previnili proti Bohu. A to aj za cenu posmechu zo strany druhých, možno aj pocitu vlastnej nerozhodnosti. Útek pred zlom a hriechom nie je naivnosť, ale múdrosť; nie je slabosť, ale sila; nie je to dôvod na pohŕdanie sebou, ale hrdinstvo. A to je povzbudzujúce posolstvo pre život.