Ja som bol ustanovený za hlásateľa, apoštola a učiteľa tohto evanjelia. Preto aj toto trpím, ale nehanbím sa, veď viem, komu som uveril, a som presvedčený, že on má moc zachovať, čo mi bolo zverené, až do onoho dňa.

2Tim 1,11.12

Pavol bol jedným z najvýznamnejších učiteľov ľudstva, pritom obvyklé každodenné povinnosti plnil rovnako radostne ako tie najvznešenejšie úlohy. Keď videl, že okolnosti od neho vyžadujú, aby pracoval aj rukami, urobil to rád.

Neochvejne horlivo šíril evanjelium. Nejednu bezsennú noc strávil na modlitbách, keď sa dopočul, akými rôznymi spôsobmi chcú niektorí ľudia mariť jeho dielo. Písal zborom, varoval ich a napomínal, radil im a povzbudzoval ich. Aj keď mu v listoch nešlo o zverejňovanie vlastných útrap, predsa je v nich občas aj náznak jeho utrpenia. Bitie, väznenie, zima, hlad a smäd, nebezpečenstvo na zemi i na vode, v mestách i na púšti, úklady zo strany vlastných krajanov, pohanov i falošných bratov – to všetko znášal pre Kristovo evanjelium. Ohovárali ho a tupili, urobili z neho vyvrheľa, zastrašovali ho a prenasledovali. Každú chvíľu bol vystavený nebezpečenstvu a vydávaný na smrť pre Ježiša.

V neustálej búrke odporu tento neohrozený apoštol neraz strácal odvahu. Avšak pri pomyslení na Golgotu s novou horlivosťou ďalej zvestoval Ukrižovaného. Kráčal vlastne krvavou cestou, ktorou šiel pred ním Kristus. Nechcel odísť z boja, kým svoju výzbroj nezloží k nohám svojho Vykupiteľa. (SA 213.178.179; AA 294–297.355)

Všemohúci Bože, nevieme, čo nás čaká. Pomôž nám hľadieť na Teba a v Tvojej sile kráčať vpred.