Celá pospolitosť začala kričať a ľud nariekal. Všetci Izraeliti reptali proti Mojžišovi a Áronovi a celá pospolitosť im vyčítala: „Kiežby sme boli radšej pomreli v Egypte alebo tu na púšti! Kiežby sme boli vtedy pomreli! Prečo nás Hospodin vedie do tej krajiny?“

4Moj 14,1–3

Izraelci boli opäť nespokojní. Na Boží postup spomínali so zatrpknutím. Vlastne neboli spokojní s ničím. Opäť sa im Egypt javil príjemnejší a žiaducejší než sloboda a krajina, do ktorej ich viedol Boh. Neuspokojili ich ani zjavné Božie požehnania. Cestou ľud stále znovu zmalomyseľnel „a hovoril proti Bohu a proti Mojžišovi: Prečo ste nás vyviedli z Egypta? Aby sme pomreli na púšti?“ (4Moj 21,5)

Mojžiš svedomito objasnil ľudu jeho hriech. Božia moc ich chránila, keď šli „veľkou a strašnou púšťou“. Kadiaľ ich viedol Boh, všade našli vodu na uhasenie smädu a dostali nebeský chlieb na ukojenie hladu. Cez deň ich pred páľavou zatieňoval oblak a v noci ich bezpečne chránil ohnivý stĺp. Cez skalnaté vrchy a vyprahnutú púšť ich svojou ochranou sprevádzali Boží anjeli. Napriek všetkým útrapám, ktoré museli znášať, nikto z nich nezoslabol. Na dlhých cestách im neopúchali nohy a ani odev sa im nezodral. Boh ich chránil, aby im neublížila divá zver ani jedovaté plazy. Ak si ľud bude napriek všetkým týmto prejavom Božej lásky sťažovať, Hospodin ho prestane chrániť, kým sa nenaučí ceniť si jeho láskyplnú starostlivosť a kým sa k nemu v kajúcnej pokore nevráti. (PP 319; PP 428.429)

Ach, Pane, aj my sme nespokojní a stále sa sťažujeme. Prosím, odpusť nám.