Hospodin, ty ma skúmaš a poznáš… môj úmysel zďaleka poznáš. Ešte nemám slovo na jazyku a ty, Hospodin, už vieš, čo chcem povedať.

Ž 139,1–4

Ako odlišne posudzuje povahu človeka Boh od toho, ako ju hodnotia ľudia! Boh je svedkom toho, ako kto odporuje mnohým pokušeniam, o ktorých svet, ba ani najbližší priatelia nevedia. Boh vidí pokoru človeka, ktorý si uvedomuje svoju slabosť a úprimne ľutuje aj nesprávnu myšlienku. On vidí bezvýhradnú oddanosť jeho službe. Zaznamenáva chvíle ťažkých bojov s vlastným ja, z ktorých sa rodí víťazstvo. To všetko vie Pán i jeho anjeli. V jeho pamätnej knihe je záznam o každom, kto sa ho bojí a vzýva jeho meno.

Na Krista musíme hľadieť s vedomím vlastnej nedostatočnosti. V ňom, ktorý je zdrojom všetkej sily a najlepších myšlienok, môže ochotný a poslušný človek žiť víťazným životom.

Čo si nezaslúži ani ten najslávnejší a najmúdrejší učenec, to môže získať najslabší a najjednoduchší človek. Zlatá brána v nebi sa neotvára sebavedomým ľuďom a neotvorí sa ani duchovne pyšným. Dvere večnosti sa však doširoka otvoria pod chvejúcim sa dotykom viery malého dieťaťa. Požehnaná odmena milosti neminie tých, čo úprimne verili a z lásky slúžili Bohu. (KP 326.327; COL 404)

Drahý Pane, vieš o nás všetko. Poznáš naše víťazstvá i pády. Ďakujeme, že máš s nami trpezlivosť.