Ale sám náš Pán Ježiš Kristus a Boh, náš Otec, ktorý si nás zamiloval a v milosti nám dal večnú útechu a dobrú nádej, nech poteší vaše srdcia a upevní ich v každom dobrom skutku a slove.
2Tes 2,16.17
Každý občas potrebuje povzbudenie. A možno nielen občas. Povzbudenie totiž motivuje k ďalšej činnosti, k trpezlivosti, dáva nádej a poteší. Preto sa snažíme povzbudzovať aj iných – milým slovom, pozitívnou myšlienkou, dobrým príkladom, súcitom s tými, ktorí to potrebujú. Božie slovo nás k tomu nabáda. Aj my sami sme vďační za každé povzbudenie.
Problémom však je, že nikto z nás sa nedokáže dokonale vcítiť do toho, čo prežíva druhý človek. Môžeme prežívať niečo podobné, a napriek tomu prežívať veci inak. Aj keď dokážeme povzbudiť slovom, často nemôžeme urobiť nič konkrétne, aby sme pomohli. A tak zostane len pri slove. Ľudské povzbudenie je veľmi dôležité, ale má svoje slabiny a hranice.
Apoštol Pavol nás v úvodnom texte vyzýva, aby sme hľadali večnú útechu, dobrú nádej, povzbudenie a silu u Boha, nášho Stvoriteľa. Boh je zárukou nielen slovnej útechy, ale aj konkrétnej pomoci. On nás miluje a toto všetko nám dáva zo svojej milosti.
Viem, že človek potrebuje mať po boku človeka, niekoho, kto s ním bude súcitiť. Kto však prijal do svojho života Pána nebies, má tú výhodu, že od neho môže očakávať útechu, nádej, povzbudenie a silu. Vďaka za to, Pane.






























