Keď sa tamojší bratia o nás dopočuli, prišli nám v ústrety až k Appiovmu Fóru a k Trom krčmám. Keď ich Pavol uzrel, vzdával Bohu vďaky a nadobudol odvahu.

Sk 28,15

Apoštol Pavol prišiel do Ríma ako väzeň. Je pravda, že túto cestu si zvolil sám, pretože sa vo svojom spore so Židmi odvolal na cisára. Zrejme sa necítil dobre, pretože nevedel, čo ho čaká. Loď, na ktorej sa plavili, dorazila k brehom Talianska a ďalej šli pešo. Mali namierené do Ríma. Keď sa blížili k hlavnému mestu Rímskej ríše, Pavol sa stretol s bratmi, ktorí mu prišli naproti na trhovisko Appius. Ešte Pavla neoslovili, ešte nevedel, či mu niečo priniesli, ešte si s nimi nepodal ruku, ale keď ich uvidel, poďakoval Bohu a nabral odvahu. Čo mu dodalo odvahu? Že tam boli s ním. Že nebol sám. Je pravda, že pravdepodobne mu nemohli pomôcť vyslobodiť sa z rúk vojakov, ktorí ho sprevádzali, ale boli tam. A to Pavlovi veľmi pomohlo.

Sme v situácii, ktorá nám prináša neistotu, pocit osamelosti a strachu? Určite máme svojho nebeského Otca. Potrebujeme však mať aj niekoho vedľa seba. Niekoho z mäsa a kostí. Niekoho, kto má tvár a prihovorí sa nám. Okrem pokrvnej rodiny máme aj cirkevnú rodinu. Aj Pavol ju mal. Bratia, ktorí mu prišli oproti, mu pomohli a dodali novú odvahu. Často stačí prítomnosť niekoho blízkeho a nás to poteší a uľaví sa nám.

Pane, ďakujeme za pokrvnú i cirkevnú rodinu. Za to, že sa nemusíme cítiť sami. Ďakujeme, že nám dávaš spoločenstvo viery.