Keď sa priblížil, opýtal sa ho: „Čo chceš, aby som ti urobil?“ On odpovedal: „Pane, aby som videl!“ A Ježiš mu povedal: „Pozeraj! Tvoja viera ťa zachránila.“

Luk 18,41.42

Žobrák, a navyše slepý. Muž, ktorý nemá prakticky nič. Možno palicu, nejakú tašku a plášť. Ale nič viac. Takýto človek sedel pri ceste do Jericha, keď tadiaľ prechádzal Ježiš. Už o ňom počul, preto hlasno zvolal: „Ježiš, Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ Ľudia ho napomenuli, aby mlčal. On však kričal ešte hlasnejšie. Ježiš ho počul. „Čo chceš, aby som pre teba urobil?“ spýtal sa ho. „Pane, aby som videl!“ Pochopiteľná túžba slepého žobráka, ktorý nemá nič. „Pane, aby som videl!“ Ježiš ho uzdravil a dodal: „Tvoja viera ťa zachránila.“ Nasledovala veľká radosť a oslava Boha.

Tento muž nemal nič, ale niečo predsa mal. Mal vieru, že Ježiš mu môže pomôcť. A to sa aj stalo. Nemať nič nie je to isté ako nemať nič. Tento slepý žobrák nemal nič, ale mal niečo, čo mnohým ľuďom, ktorí chodili s Ježišom, chýbalo – vieru. Viera bola prostriedkom jeho uzdravenia Bohom Stvoriteľom.

Zdá sa nám, že nemáme nič, čo by mohlo urobiť náš život pokojný? Pokojný v zmysle zmysluplný, plný nádeje, radostný, bez nepokoja a strachu z budúcnosti? Možno. Ale ak máme vieru, potom existuje riešenie. Žobrák zvolal: „Ježiš, Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“ Aj my môžeme takto volať. Aj my môžeme mať vieru, ktorá prenesie Božiu moc do nášho života. Preto nestrácajme nádej, ale volajme tak, ako volal onen človek, ktorý nič nemal.

Pane, ďakujeme, že aj dnes môžeme volať k tebe, aby si nám pomohol v našom živote.