Okolo polnoci sa Pavol a Sílas modlili, spievali Bohu chválospevy a väzni ich počúvali. Vtom nastalo také silné zemetrasenie, že sa otriasali základy žalára. Všetky dvere sa odrazu otvorili a všetkým sa uvoľnili putá.

Sk 16,25.26

V meste Filipy apoštolovia istý čas trpeli, že za nimi chodila žena posadnutá vešteckým duchom a volala:

„Títo ľudia sú služobníkmi Boha, Najvyššieho, a zvestujú vám cestu spásy.“ Z podnetu Ducha Svätého Pavol prikázal zlému duchu, aby ženu opustil.

To vyľakalo jej pánov. Videli, že s jej predpoveďami a veštbami je koniec. Báli sa o svoje zisky. Apoštolom postŕhali šaty a rozkázali ich zbičovať. „Keď im vymerali veľa rán, vrhli ich do žalára a nohy im privreli do klady“. V nepríjemnej polohe, v ktorej ich nechali, prežívali veľké muky, no nereptali. Naopak, z ich cely bolo počuť spev.

Väzni v blízkych celách udivení počúvali hlas modlitby a spevu. Obvykle odtiaľ počuli len rúhanie a preklínanie. Žasli aj strážcovia. Pýtali sa, čo sú to za ľudia, čo sa vedia v noci, v zime, vyhladnutí a v mukách ešte radovať.

Boh nezabudol prejaviť milosť svojim služobníkom. Zaujímalo sa o nich celé nebo. Žalár navštívili Boží anjeli. Zamknuté dvere žalára sa otvorili a z rúk a nôh väzňov spadli okovy. Apoštolov ovládal Duch Kristov, nie duch pomsty. V srdciach plných Spasiteľovej lásky nebolo miesta pre nenávisť. (SA 130.131; AA 212–216)

Náš Pane, nech Tvoja láska vytlačí z nášho srdca všetku zlobu a nenávisť.