Cestou som na pravé poludnie videl svetlo z neba, jasnejšie ako slnko. Keď sme všetci padli na zem, počul som hlas, ktorý mi po hebrejsky hovoril: „Saul, Saul, prečo ma prenasleduješ?… Zjavil som sa ti, aby som ťa ustanovil za svojho služobníka a svedka toho, čo si videl, i toho, čo ti ukážem.“

Sk 26,13–16

Keď sa v posledný deň cesty unavení cestovatelia blížili k Damasku, Saul uvidel „na pravé poludnie svetlo z neba“, ktoré bolo „jasnejšie než žiara slnka“. Oslepený a zmätený padol na zem. Oslovil ho sám Kristus:

„Saul, Saul, prečo ma prenasleduješ?“ Na otázku „Kto si, Pane?“, ten istý hlas odpovedal: „Ja som Ježiš, ktorého ty prenasleduješ.“

Pred bránou v Damasku Pavol skutočne hľadel na ukrižovaného a zmŕtvychvstalého Krista, toho istého Krista, ktorý chodil po uliciach Jeruzalema, zomrel na Golgote, zlomil putá smrti a vystúpil na nebesá. Videl ho a zhováral sa s ním práve tak, ako ho videl a zhováral sa s ním Kéfas, Jakub, Ján a niektorí ďalší učeníci. Hlas ho vyzval, aby zvestoval evanjelium o zmŕtvychvstalom Spasiteľovi. Ako by teda mohol neposlúchnuť? V Damasku, v Jeruzaleme, po celej Judei, ba aj v ďalekých krajinách svedčil o ukrižovanom Ježišovi a všetkým hlásal, „aby robili pokánie, obrátili sa k Bohu a konali skutky hodné pokánia“. (Sk 26,20) (SA 72.261; AA 114.436)

Pane, niekedy zasiahneš do nášho života veľmi radikálne. Ako by sme mohli neposlúchnuť?