Kým o tom hovorili, on sám sa postavil uprostred nich a povedal im: „Pokoj vám!“ Preľaknutí a prekvapení sa domnievali, že vidia ducha. Povedal im: „Čo sa ľakáte a prečo máte v srdci pochybnosti?“

Lukáš 24,36–38

Musel to byť šok. Učeníci sa stále skrývali v miestnosti – za zamknutými dverami. Zhovárali sa o tom, či je možné, aby bol Ježiš nažive. Všetci ho videli zomierať na kríži, ale dvaja učeníci z Emauz tvrdili, že sa s ním stretli a že žije.

V tejto miestnosti sa cítili bezpečne. Hlasno diskutovali a ani si nevšimli, že ten, o ktorom hovorili, je medzi nimi. Zbadali ho, až keď prehovoril. Povedal: „Pokoj vám!“ Hoci to myslel celkom vážne a úprimne, všetci zrazu zbledli a triasli sa od strachu.

Hoci Stvoriteľ v knihe Kazateľ hovorí, že mŕtvi nemôžu robiť nič, a Dávid spieva, že nikto nemôže oslavovať Boha v hrobe, učeníci, podobne ako väčšina Židov tej doby, verili, že mŕtvy človek sa môže ukázať živým ako duch. Táto povera im teraz prekáža radovať sa. Keby jednoducho uverili, že vzkriesený Mesiáš – ich Pán – je medzi nimi, ich radosť by nepoznala hraníc.

Pri narodení Mesiáša počuli pastieri nádherný anjelský chór, ktorý spieval: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom, ktorých on miluje.“ (Lk 2,14) S rovnakým posolstvom prichádza vzkriesený Ježiš medzi svojich nasledovníkov.

Ježiš nechce, aby sme sa báli. Preto hovorí: „Pokoj vám zanechávam, svoj pokoj vám dávam, ale ja vám ho dávam, nie ako svet dáva. Nech sa vám srdce neznepokojuje a neľaká.“ (Jn 14,27) Ježiš mi ponúka svoj pokoj aj v nepokojných časoch a ja ho od neho rád prijmem.