Keď sa však tomu, ktorý si ma vybral od lona matky a svojou milosťou povolal, zapáčilo zjaviť vo mne svojho Syna, aby som o ňom zvestoval evanjelium medzi pohanmi, nešiel som do Jeruzalema k apoštolom, ale som odišiel do Arábie…

Gal 1,15–17

V Damasku Pavol kázal o Kristovi. Všetci, čo ho počuli, žasli. Mnohí si však zatvrdili srdce a ich úžas nad jeho obrátením sa zmenil na nenávisť. Odpor voči Pavlovi tak zosilnel, že vo svojej činnosti v Damasku nemohol pokračovať. Na čas odišiel „do Arábie“. (Gal 1,17)

Pavol mal v púštnej samote príležitosť o všetkom nerušene uvažovať. V dlhých hodinách samoty s Bohom uvažoval o mnohých výrokoch Písma. Neprestával žasnúť, ako mohol byť taký nechápavý, a to nielen on, ale všetci Židia, ktorí zavrhli Ježiša ako Mesiáša.

Bývalý pyšný farizej, presvedčený, že je ospravedlnený na základe svojich dobrých skutkov, sa teraz v pokore a prostote malého dieťaťa sklonil pred Bohom, vyznával vlastnú nehodnosť a odvolával sa na zásluhy ukrižovaného Spasiteľa. Vo svojej naliehavej túžbe po odpustení a prijatí sa vo vrúcnych modlitbách utiekal k trónu milosti.

Modlitby kajúcneho farizeja neboli márne. Božia milosť zmenila najskrytejšie myšlienky a city jeho srdca. Kristus a jeho spravodlivosť mali odteraz u Saula väčšiu cenu než celý svet. (SA 79.75; AA 119–126)

Drahý Spasiteľ, ďakujeme, že počuješ naše modlitby a prijímaš nás takých, akí sme.