Bože môj, Bože môj! Prečo si ma opustil? Ďaleko si od mojej spásy, ďaleko od môjho kriku. Bože môj, volám vo dne — neodpovedáš. Volám v noci — neviem sa utíšiť. Žalm 22,2.3
V Žalme 22 sa nachádza Dávidov bolestný výkrik vyvierajúci z hlbín jeho utrpenia. Kde je Boh, keď ho potrebujem? Prečo neodpovedá na moje modlitby? Vari ma naozaj opustil?
Pri čítaní tohto žalmu zisťujeme, že presahuje Dávidovu skúsenosť a ukazuje na Kristovo utrpenie. Ježiš, ktorý si uvedomoval hlboký zmysel tohto žalmu, sa ho zrejme naučil naspamäť.
Pocit, že v najťažšej chvíli života ma Boh opustil, je skúsenosť, ktorú z času na čas zažíva každý z nás. Ako kresťania prežívame slnečné dni. Z času na čas nás však zahalí úplná tma. Nič sa nám nedarí a zdá sa nám, že všetko je proti nám. „Kde je teraz tvoj Boh?“ počujeme hlas v mysli.
Ježiš zažil chvíle, keď tma naplnila jeho dušu. Poznal to aj Dávid – a pozná to každý z nás. Vtedy sa mi zdá, akoby sa moje modlitby odrážali od stropu. Mám pocit, že nedostávam žiadnu odpoveď.
V takých okamihoch nachádzam útechu v Ježišovej skúsenosti. Boh je blízko pri mne, aj keď ho nevnímam a nevidím. Ježiš na kríži náhle pocítil strašnú samotu. Bol však len „zdanlivo Bohom opustený“. (TV 530; DA 756) Boh sa od neho nevzdialil. Ten istý Boh Otec stojí v našich krízach aj pri nás – napriek tomu, čo cítime.
Aj z priepasti temnoty oslovuje Ježiš Otca „Bože môj“, teda ako svojho osobného Otca. Aj keď teraz nevníma a necíti Božiu prítomnosť, lipne na Bohu a vinie sa k nemu. Je to prejav viery a dôvery v situácii, ktorá vyzerá úplne bezvýchodiskovo. Pre Ježiša zostáva jeho Boh „jeho Bohom“ napriek všetkým pocitom a vonkajšiemu zdaniu. V tom vidíme vyvrcholenie Ježišovej viery. „Jeho Boh“ ho nenechá napospas osudu.
Táto viera umožňuje Ježišovi ukončiť jeho pozemský život triumfálnym výkrikom: „Je dokonané!“ a odovzdať svojho ducha do Otcových rúk. Jeho Boh bol pri ňom po celý čas, aj keď Ježiš jeho prítomnosť necítil.
Ježišova skúsenosť má veľký význam aj pre mňa. Aj ja zažívam ponuré chvíle, keď mám pocit, že ma Boh opustil. Svoj zrak viery mám vtedy uprieť na „svojho Boha“. Napriek tomu, čo sa mi zdá a čo v takej chvíli cítim, viem, že Boh ma neopustil.
