Pamätaj na svojho Stvoriteľa v dňoch svojej mladosti, kým neprídu zlé dni a nepriblížia sa roky, keď povieš: Nemám v nich záľubu. Skôr než sa zatmie slnko, svetlo, mesiac a hviezdy a oblaky sa vrátia po daždi, vtedy sa strážcovia domu budú triasť, skrivia sa silní muži, čo melú, prestanú pracovať, lebo ich bude málo, a zatemnia sa, čo vyzerajú z okien. Zavrú sa dvere na ulicu, stlmí sa hlas mlyna a zmení sa na hlas vtáka. Aj piesne budú znieť tlmene. Vyvýšeniny budú vzbudzovať strach a cesta bude postrachom. Kazateľ 12,1-5

„Starí ľudia sú parazity. Ujedajú nám zo spoločného taniera a znižujú životnú úroveň.“ Počuli ste už niekedy niečo podobné? Ten, kto tak hovorí, asi zabudol, že staroba si počká aj na neho.
Počul som mnohých, ktorí sa pokúšali definovať starobu a za najvýstižnejšiu definíciu stále považujem tú, ktorú napísal Šalamún. Ak k nej pristúpime s rešpektom, pomáha nám rozpoznať, že pomaly sa blíži čas, keď budeme aj my starí.
Pri čítaní potrebujeme silnejšie okuliare a viac svetla. Zatiaľ čo nám sa zdá, že televízia hrá akosi potichu, všetci susedia vedia, čo sledujeme. Ráno by sme mohli spať, pretože nevstávame do práce, ale zobúdzame sa skôr než slnko… Ak vám tieto príznaky nie sú ešte povedomé, skôr či neskôr budú.
Šalamún píše nám, čo hľadáme zmysel života, ktorý sa nekončí smrťou. Mali by sme ho nájsť skôr, ako nás zastihne senilita, pretože potom už na jeho hľadanie nebude čas ani chuť. Pána Boha treba hľadať predtým, ako príde skutočná staroba.

Bože, ďakujem za Tvoju prítomnosť v mojom živote. Chcem, aby si ma sprevádzal aj v starobe. Chcem s Tebou prežiť aj dnešný deň.