Keď sa priblížil k mestskej bráne, práve vynášali mŕtveho. Bol to jediný syn matky, ktorá bola vdova. Sprevádzal ju početný zástup ľudí z mesta. Keď ju Pán uzrel, prišlo mu jej ľúto. I povedal jej: Neplač. Potom pristúpil k máram a dotkol sa ich. (Luk 7,12-14)

Spasiteľ sa prestal zaoberať zástupom, ktorý ho nasledoval. Nevenoval pozornosť ani smútočnému davu, lebo stredobodom Jeho záujmu zostala len plačúca vdova. Hlboko sa ho dotýkal jej neprekonateľný žiaľ. Keď naposledy vychádzala s podobným zástupom bránou mesta, pochovávala svojho manžela. Teraz tu stáli oproti sebe Spasiteľ sveta a zlomená žena. Boh, ktorému ľudia vytýkajú, že zosiela na svet zlo a nečinne sa mu prizerá. Stvoriteľ, ktorému ľudia vyčítajú, že nesúcití s ľudským utrpením. Tým vlastne naznačujú, že my ľudia súcitíme s trpiacimi viac ako On. Možno tým chcú vyjadriť, že ak by sme boli pri kormidle my, určite by sme na svete urobili lepší poriadok.
Ježiš Kristus vtedy vstúpil do smutnej reality a konal tak, ako koná dodnes. Bolo, je a zostane pre nás tajomstvom, prečo niektorí boli a sú vyslobodení zo svojho trápenia, kým iní sú ponechaní následkom zlých okolností. Môžeme však predpokladať, že ak by všetci ľudia boli okamžite uzdravení, nikto by nepoznal Božie zmilovanie a na svete by neboli Jeho nasledovníci.
Spasiteľ zastavil sprievod a dotkol sa már. Proti sebe stál zástup smrti a zástup spasenia. Zrazu prehovoril: „Mládenec, hovorím ti, vstaň!“ Mŕtvy sa posadil a začal hovoriť. Prvý, koho uvidel, bol Ježiš Kristus. Ten nepredniesol nijakú reč ani vzkriesenému chlapcovi nič nevysvetľoval. Osobou, ktorá v tejto chvíli najviac potrebovala cítiť bezprostrednú blízkosť vzkrieseného, bola jeho matka. Hneď jej ho preto odovzdal.
Celý príbeh je predzvesťou oveľa slávnejšej udalosti, na ktorú ako kresťania čakáme. Smútočný sprievod stratil svoj zmysel; dav ľudí sa zmenil na jasajúci zástup, ktorý oslavoval Boha. Pred malou chvíľou bola matka sama medzi ľuďmi, nevnímala vôbec Ježiša Krista, ale iba svoj žiaľ. Teraz zistila, že Spasiteľ je najbližšie, keď je najhoršie.

Pane, pomôž, aby sa dnes žiaľ ľudí pri stretávaní so mnou menil na radosť a vďačnosť. Pomôž mi, aby som nespieval pohanskú pieseň: „Čo budeme piť a čo budeme jesť, čím sa odejeme a za čo budeme jazdiť.“ (autor F. Tomanec)

Aleš Zástěra