Počas jeden a pol storočia svojej existencie Cirkev adventistov siedmeho dňa vyrástla z hŕstky zanietencov, ktorí v úsilí poznať pravdu pozorne študovali Bibliu, na celosvetovú komunitu viac ako jedenásť miliónov členov a miliónov ďalších, ktorí považujú Cirkev adventistov za svoj duchovný domov. Vierouka adventistov siedmeho dňa má svoje základy v učení Millerovho hnutia zo 40-tych rokov 19. storočia. Hoci názov "adventisti siedmeho dňa" si zvolili už v roku 1860, denominácia nemala oficiálnu organizáciu až do 21. mája 1863, kedy hnutie zahŕňalo približne 125 zborov a 3500 členov.

Vojna v roku 1812 napomohla zrodu "veľkého očakávania druhého príchodu Ježiša Krista", ktoré sa postupne rozšírilo takmer do celého kresťanského sveta. Opierajúc sa o svoje štúdium proroctva Daniel 8.14, Miller vypočítal, že Ježiš sa vráti na Zem 22. októbra 1844. Keď sa Ježiš neobjavil, Millerovi nasledovníci prežili to, čo sami nazvali "veľkým sklamaním".

Väčšina z tisícov ľudí, ktorí sa pripojili k hnutiu, ho v hlbokom rozčarovaní opustila. Ostatní, hoci ich bolo málo, sa vrátili k svojim Bibliám, aby v nich hľadali príčinu svojho sklamania. Veľmi rýchlo prišli k záveru, že dátum 22. október bol vypočítaný správne, Miller však na tento deň predpovedal nesprávnu udalosť. Nadobudli presvedčenie, že biblické proroctvo nepredpovedá Ježišov druhý príchod na zem v roku 1844, ale že Ježiš v tomto čase začne v Nebi konať zvláštnu službu pre svojich nasledovníkov. Napriek tomu neprestali očakávať skorý Ježišov príchod, ktorý adventisti siedmeho dňa očakávajú aj dnes.

Z tejto malej skupinky ľudí, ktorí sa odmietli po prežití "veľkého sklamania" vzdať, vyrástli viaceré osobnosti, ktoré položili základy neskoršej Cirkvi adventistov siedmeho dňa. Medzi týmito osobnosťami vynikal mladý pár - James a Ellen G. Whiteovci a tiež vyslúžilý námornícky kapitán Joseph Bates.

Tento malý zárodok "adventistov" sa začal rozrastať - hlavne v americkom štáte New England, rodisku Millerovho hnutia. Ellen G. White, ktorá v dobe "veľkého sklamania" bola ešte teenagerkou, vyrástla na talentovanú spisovateľku, prednášateľku a organizátorku. Stala sa dôveryhodnou duchovnou oporou rodiny adventistov a zostala ňou počas viac ako sedemdesiatich rokov až do jej smrti v roku 1915. Prví adventisti verili - tak ako všetci adventisti v dejinách až podnes - že sa tešila zvláštnemu Božiemu vedeniu pri písani jej svedectiev pre rozrastajúce sa spoločenstvo veriacich.

V roku 1860 v Battle Creeku, štát Michigan, voľne spojené skupiny adventistov prijali názov "Adventisti siedmeho dňa" a v roku 1863 formálne vytvorili cirkev, ktorá mala približne 3500 členov. Na začiatku bolo dielo obmedzené na Severnú Ameriku, až pokiaľ v roku 1874 prvý misionár cirkvi J. N. Andrews, nebol poslaný do Švajčiarska. Do Afriky sa adventná zvesť dostala v roku 1879, keď Dr. H. P. Ribton, po krátkej zastávke v Taliansku, sa prepravil do Egypta a založil školu. Jeho projekt však skončil, keď v susedstve školy vypukli nepokoje.

Prvou navštívenou neprotestantskou kresťanskou krajinou sa stalo Rusko, ktoré adventistický posol navštívil v roku 1886. 20. októbra 1890 bola v San Franciscu spustená na vodu plachetnica Pitcairn, ktorá už onedlho začala prevážať misionárov na tichomorské ostrovy. Vyslanci adventistov siedmeho dňa po prvý krát vkročili na nekresťanskú pôdu v roku 1894 na Zlatom pobreží (Ghana) v Západnej Afrike a Matabelelande v Južnej Afrike. V tom istom roku sa misionári ocitli v Južnej Amerike a v roku 1896 aj v Japonsku. Dnes cirkev pôsobí v 230 štátoch sveta.

Vydávanie a distribúcia literatúry boli hlavnými príčinami rastu adventného hnutia. Advent Review and Sabbath Herald (dnesAdventist Review), oficiálny cirkevný časopis, bol prvýkrát vytlačený v roku 1850 v Paris, štát Maine, časopis Youth's Instructor v Rochesteri, štát New York, v roku 1852 a Signs of the Times (Znamenia doby) v Oaklande, štát California, v roku 1874. Prvé denominačné nakladateľstvo v Battle Creeku, Michigan, začalo fungovať v roku 1855 a v roku 1861 bolo zahrnuté do Asociácie vydavateľstiev a nakladateľstiev adventistov siedmeho dňa.

Inštitút zdravotnej reformy, neskôr známy ako sanatórium v Battle Creeku, otvoril svoje brány v roku 1866 a práca misionárskej spoločnosti bola zorganizovaná v roku 1870. Prvá z celosvetovej siete cirkevných škôl bola založená v roku 1872 a rok 1877 priniesol vznik asociácie sobotných škôl. V roku 1903 bolo vedenie denominácie presťahované z BattleCreeku v Michigane do Washingtonu, D.C. a v roku 1989 do Silver Spring v štáte Maryland, kde pokračuje v rozvoji nervového centra do celého sveta rozširujúceho sa diela.



Začiatok Cirkvi adventistov na Slovensku siaha do minulého storočia príchodom viacerých evanjelistov z Nemecka a Rakúska. V roku 1903 boli v Bratislave pokrstení prví deviati členovia a založili skupinu. V roku 1911 vznikol z tejto skupiny zbor s 18 členmi. Druhý zbor Cirkvi adventistov siedmeho dňa vznikol v Košiciach v roku 1912. Po skončení I. svetovej vojny a vzniku Československa sa v roku 1919 vytvorila samostatná Československá únia Cirkvi adventistov. Okrem Českého a Moravskosliezskeho združenia sem patrilo aj Slovenské misijné pole so 148 členmi a 4 zbormi. V roku 1935 mala Československá únia Cirkvi adventistov 3546 členov. Rok 1938 priniesol do života cirkvi veľký zlom. "Mníchovskou dohodou" stratilo Slovenské misijné pole viac ako 250 členov, niekoľkých kazateľov a 9 zborov. Po vyhlásení Slovenského štátu v roku 1939 bola činnosť cirkvi úradne zastavená. Po II. svetovej vojne, v roku 1948, vzniklo Slovenské združenie. V roku 1952 bola opäť úradne pozastavená činnosť cirkvi. Majetok cirkvi bol násilne vzatý a niektorí kazatelia boli uväznení. V roku 1956 bola činnosť cirkvi čiastočne obnovená a uväznení kazatelia boli prepustení. Slovenské združenie bolo znovu zriadené až v roku 1968 a majetok cirkvi bol úplne vrátený až po roku 1989. Dnes má Slovenské združenie Cirkvi adventistov viac ako 2000 členov a takmer 50 zborov.

Život miestnych zborov

Úlohou vedenia cirkvi je určovať ciele, koordinovať programy a udržiavať jednotu učenia. Vlastný život cirkvi sa však odohráva v miestnych zboroch na úrovni rodín a jednotlivcov. Zbory využívajú svoj vplyv a pomoc tam, kde žijú. Usporadúvajú semináre proti stresu, fajčeniu a rôznym formám závislostí, o predmanželskej výchove, o harmonickom manželstve a komunikácii medzi ľuďmi, o zdravom životnom štýle a podobne. Organizujú zbierky na pomoc ľuďom v oblastiach postihnutých vojnami alebo prírodnými katastrofami. Kazatelia a laickí pracovníci majú prednáškové cykly na základných a stredných školách, ale aj vo väzniciach. Organizujú stretnutia mladých ľudí, festivaly hudby a piesní, športové aktivity pre mládež a letné tábory pre deti.